Detail článku

Finančné riadenie vodárenských podnikov je ukážkou, ako udržať podnik v chode, aj napriek devastačným zásahom štátu. Už pri založení dal štát vodárňam do vienka balvan vo forme zastaralej a nedostatočnej infraštruktúry. Akoby to samo osebe nestačilo, tvári sa, že presunul na ne svoj záväzok voči Európskej únii, ktorej sa zaviazal dobudovať najmä chýbajúcu kanalizačnú infraštruktúru. A to v podmienkach regulácie, ktorá vodárňam nedáva možnosť na splnenie týchto záväzkov zarobiť. No a najnovšie chce ministerstvo životného prostredia vodárňam obmedziť aj možnosť získavať externé zdroje na investovanie. Vodárenstvo je tak dnes časovanou bombou a ak sa vo veľmi krátkom čase podmienky nezmenia, plynulé zásobovanie pitnou vodou nebude samozrejmosťou. To sú hlavné posolstvá, s ktorými vystúpi Daniel Kratky, člen predstavenstva VVS a podpredseda Klubu akcionárov VVS, na konferencii Hospodárskych novín.

Súčasné vodárenské spoločnosti vznikli na Slovensku pred viac ako 20 rokmi transformáciou zo štátnych podnikov. Štát ich premenil na akciové spoločnosti a ich akcie proporčne rozdelil medzi mestá a obce. Hlavnou myšlienkou bolo, že samosprávy najlepšie poznajú potreby obyvateľov i situáciu v teréne a teda že prirodzene budú najlepšie spravovať aj zásobovanie životne dôležitou pitnou vodou. Myšlienka nepochybne správna, prevedenie typicky slovenské. Štát chcel to najlepšie, dopadlo to ako vždy.

,,Vodárenské spoločnosti prevzali často zastaralý majetok, vybudovaný už za socializmu, na ktorý sa netvorili odpisy. Navyše, prevzali ho v zostatkových cenách, ktoré nezodpovedajú realite. Vodárne tak nemali vytvorené a ani nemohli vytárať reálne rezervy na obnovu starej infraštruktúry“ vysvetľuje Daniel Kratky, člen predstavenstva Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti.

,,Na infraštruktúru budovanú z dotácií z Európskych zdrojov vodárne tiež dlhú dobu nemohli vytvárať odpisy, keďže podľa Úradu pre reguláciu sieťových  odvetví na ne vodárne nevynaložili vlastné zdroje a teda ich nemôžu ani odpisovať,“ vysvetľuje na ďalšom príklade anomálie vodárenstva. Vodárne tak dnes majú síce obrovský majetok, ale nie zdroje na jeho údržbu a obnovu.

Prevedením akcií vodárenských spoločností na mestá a obce štát sa štát domnieval, že na ne previedol aj svoj záväzok dobudovať vodárenskú a najmä kanalizačnú sieť, ktorý dal Európskej únii už v rámci predvstupových rokovaní, ale nikdy nenaplnil.

Štát tak na vodárenské spoločnosti naložil množstvo záväzkov, no neposkytol vodárňam na ich splnenie zdroje a dokonca ani možnosť tieto zdroje získať. Cez reguláciu vodného a stočného totiž štát riešil svoju sociálnu politiku, a tak konečné ceny pre spotrebiteľov nedosahovali ani reálne náklady, ktoré vodárenské spoločnosti na úpravu a dopravu pitnej vody a odvádzanie odpadových vôd reálne majú.

V tejto situácii tak vodárenské spoločnosti opravy a údržbu existujúcej infraštruktúry vykonávajú z odpisov, ktoré vznikajú znovobudovanej infraštruktúry a mali by slúžiť ako rezerva na výstavbu novej infraštruktúry.

Slovensko tak nielenže nesplnilo záväzok voči Európskej únii v oblasti dobudovania infraštruktúry, ale sektor vodárenstva vytvoril vnútorný investičný dlh, ktorý sa odhaduje až na desiatky miliárd EÚR.

O investíciách do podpory vývoja a následnej implementácie nových technológií, ktoré by priniesli významné úspory, preto tiež nemožno hovoriť.

AKÉ SÚ RIEŠENIA?

,,Aj keď Slovensko patrí v Európskej únii medzi najhoršie z hľadiska zastaranosti vodárenskej infraštruktúry, nie je jedinou krajinou, ktorá čelí tomuto problému. Celkovú potrebu investícií v rámci EÚ European parlamentary research services vyčísľuje až na 25,6 mld EUR a to ročne,“vysvetľuje Daniel Kratky.

,,Európa preto dnes pripravuje dokument, Európska stratégia vodnej odolnosti, ktorý pripomienkovali odborníci z celej Európy, vrátane Slovenska, a ktorý by mal definovať, ako čeliť hrozbe nedostatku vody. Schválený by mohol byť už v druhej polovici roka 2025,“ pokračuje.

,,Panuje pritom všeobecná zhoda, že pri potrebe takéhoto objemu investícií nie je možné počítať s financiami len z verejných zdrojov a bude potrebné využiť financovanie zo súkromného sektora. Či už ide o využitie zelených dlhopisov na environmentálne projekty, modrých dlhopisov na vyložene vodárenskú infraštruktúru, prípadne PPP projektov, alebo zdrojov Európskej investičnej banky, prípadne fondov, ktoré pracujú s dlhými peniazmi,“ konštatuje Daniel Kratky. Predstavitelia EÚ pritom už dnes avizujú, že počítať s úhradou nákladov v plnej miere z Eurofondov nemožno.

Okrem financovania zo súkromných zdrojov stratégia zdôrazňuje potrebu podpory rozvoja nových technológií, ktoré by mali do vodárenstva priniesť nemalé úspory.

SLOVENSKO V PROTISMERE

Otázkou riešenia situácie vo vodárenstve sa na základe iniciatívy predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho, ktorý začal strašiť hrozbou privatizácie vodární, no zároveň poukázal na astronomický dlh sektora, začala zaoberať vláda. Minister životného prostredia Tomáš Taraba predložil do parlamentu novelu niekoľkých zákonov, predovšetkým zákona o verejných vodovodoch.

Jedným z novozavedených opatrení má byť zavedenie predkupného práva štátu na akékoľvek cenné papiere, teda najmä na akcie a dlhopisy vydávané vodárenskými spoločnosťami. Zároveň sa navrhuje bezprecedentná ročná lehota, počas ktorej sa štát rozhodne, či cenný papier kúpi, alebo nie.

,,Toto opatrenie prakticky znemožní čerpať zdroje na financovanie vodárenskej infraštruktúry prostredníctvom dlhopisov, čo je vo svete jeden z najrozšírenejších spôsobov financovania infraštruktúrnych projektov s dlhou dobou návratnosti. V čase, keď sa situácia na finančných trhoch mení rádovo v hodinách, znamená ročný odklad pre emitenta prakticky znehodnotenie akejkoľvek dlhopisovej emisie. Na isto spôsobí, že o takú emisiu medzi inštitucionálnymi investormi nebude záujem. Žiadny relevantný investor nemá dôvod čakať minimálne rok na to, či investíciu bude môcť vykonať,“ vysvetľuje Kratky.

,,Novela zákona, ktorú predložil Tomáš Taraba je preto len jeho politickým marketingom pre voliča, ale problémy vodárenstva nielenže nerieši, ale dokonca ide proti stratégii Európskej únie i samotným vodárenským spoločnostiam“ nedáva si pred ústa servítku Kratky.

,,Hľadať za financovaním infraštruktúrnych projektov zo súkromných zdrojov, napríklad vydávaním dlhopisov, snahy o privatizáciu, či odlievanie peňazí je prejavom ekonomickej negramotnosti. Zavedenie ročného predkupného práva napríklad na vodárenské dlhopisy bude znamenať zásadné obmedzenie získavanie investícií na vodárenské projekty. Je nielen presne v protiklade s tým, ako k veci pristupuje Európska únia, ale ide aj priamo proti spotrebiteľom. Pritom len v roku 2024 vydali vodárenské spoločnosti vo svete dlhopisy v hodnote vyše 14,8 miliardy dolárov. A koniec koncov dlhopisy v hodnote 500 miliónov EUR predalo občanom, teda súkromným investorom len nedávno aj Slovensko. Ich majiteľom tak štát každoročne vyplatí výnos viac ako 15 miliónov EUR. Chcem veriť, že to nikto nemieni označovať ako odlievanie štátnych peňazí do súkromných vreciek, či zámer privatizovať Slovensko,“  vysvetľuje.

Hoci minister životného prostredia uznáva, že štát si vo vodárenstve za 20 rokov nesplnil svoj záväzok a sám konštatuje, že cena vody je pod výrobnými nákladmi, kritizuje samosprávy, že nič neurobili. Dokonca jasne naznačuje myšlienku, že by vodárenské spoločnosti mohol ovládnuť štát.

,,Štát mal možnosť ukázať, aký je investor do vodárenskej infraštruktúry, výsledkom však je infringement na Európskom súdnom dvore voči SR, pre jej nesplnený záväzok v oblasti vodárenstva,“ vykresľuje reálny stav Daniel Kratky. Napriek tomu akcionári našej vodárenskej spoločnosti schválili ideový zámer vstupu štátu do spoločnosti, avšak za jasne stanovených investičných a právnych podmienok. Akcionár štát a akcionár obec musia mať z pohľadu práva rovnaké postavenie.

PROBLEMATICKÁ REGULÁCIA

Vážnou prekážkou pre rozvoj vodárenstva je podľa Kratkeho zle nastavená regulácia. ,,Vodárenstvo je druh prirodzene monopolného podnikania a regulácia je preto obvyklá. Supluje alebo simuluje tak prirodzené trhové podmienky.  Ale musí byť nastavená tak, aby rešpektovala oprávnené náklady a vytvárala priestor na primeraný zisk. Dnes tomu tak nie je. Nie je možné financovať budovanie nového vodovodu, ktorého životnosť je 50 rokov, pri cenách vody, ktorá sľubuje návratnosť investície za 100 – 150 rokov. To ekonomicky nesedí,“ vysvetľuje podstatu problému Daniel Kratky.

,,Ceny, ale predovšetkým štruktúra regulácie musí byť nastavená tak, aby vodárenské projekty boli ,,bankovateľné“ – teda financovateľné štandardným spôsobom – aby ich návratnosť pre investorov bola v očakávanom investičnom horizonte. Inak budeme dlh vo vodárenstve len tlačiť pred sebou, bude sa ďalej nabaľovať, žiadne marketingové zákony, ani silácke reči ministrov ho nevyriešia a kiež by k tomu nikdy nedošlo, ale jedného dňa môže dôjsť k takej havárii, že ostanú veľké počty ľudí bez vody. Ale vtedy bude dosť neskoro hľadať zdroje na obnovu,“  varuje Kratky.