Detail článku

Parlament nedávno schválil novelu zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách a politici sa tvária, že tým spravili zásadný krok k záchrane slovenského vodárenstva. Realita je však iná. Skutočnou výzvou slovenského vodárenstva je investičný dlh v údajnej výške 7 až 10 miliárd eur a chýbajúca systematická obnova infraštruktúry. V skutočnosti teda pri novele ide o prázdnu politickú deklaráciu, ktorá najväčší problém sektora nielen nerieši, ale dokonca mnoho vecí do budúcna komplikuje.

Politici sa snažia vzbudiť dojem, že všetky problémy slovenských vodární plynú z toho, kto ich dnes vlastní. A ak by bolo všetko (opäť) štátne, problémy by sa lusknutím prsta vyriešili. Ako to však v živote býva, realita je odlišná a jednoduché riešenia na zložité problémy neexistujú. Zoberme si vodárenskú infraštruktúru: jej skutočný problém je v katastrofálne nastavenej regulačnej politike. Napríklad Východoslovenská vodárenská spoločnosť dnes stráca na každom kubíku dodanej pitnej vody 10 centov, pretože regulované ceny nepokrývajú ani náklady na výrobu. Systém vodného a stočného znemožňuje tvoriť dostatočné zdroje na údržbu a obnovu infraštruktúry. Táto situácia by sa nezmenila ani vtedy, keby štát vlastnil akcie komplet všetkých vodárenských spoločností.

Novela vyvoláva zdanie, že vodárenské spoločnosti príjmy z vodného a stočného investujú kade-tade. Vodárenské spoločnosti však už dnes príjmy z regulovaných činností dávajú výlučne na prevádzku a rozvoj – lenže kvôli regulácii to jednoducho nestačí. Navyše sú diskriminované, keď – na rozdiel od obcí – nemôžu čerpať prostriedky z Envirofondu.

Ďalším ignorovaným problémom je rôznorodosť vlastníctva infraštruktúry. Časť systému distribučných rozvodov vlastnia vodárenské spoločnosti a niekedy obce. Niekde dokonca v rámci jednej obce má časť priamo obec a inú časť zase vodárenská spoločnosť. Táto fragmentácia spôsobuje vážne problémy pri prevádzke, údržbe a rozvoji. Novela tento dlhodobý problém úplne ignoruje, hoci práve jeho riešenie by umožnilo definovať komplexný štandard dodávky pitnej vody a odvodu komunálnych odpadových vôd zodpovedajúci 21. storočiu. A ten dnes nemajú obyvatelia mnohých obcí, ktorí buď nie sú napojení na kanalizáciu, alebo nemajú obecný vodovod či zažívajú časté odstávky kvôli zlyhávaniu prestarnutých rozvodov.

Paradoxne, novela namiesto pomoci, obciam ešte viac komplikuje život. Takmer 200 obcí na východnom Slovensku v minulosti predalo svoje akcie, pretože kvôli nastaveniu regulácie z nich nielen nemali žiadne príjmy. Dnes, keď náš Dlhopisový program garantovaných výnosov obciam opäť priniesol možnosť finančne profitovať z podielov, sa chcú mnohé vrátiť medzi akcionárov VVS. Snažíme sa im to umožniť, ale ročné predkupné právo štátu zakotvené v novele túto snahu de facto znemožňuje.

Slovenské vodárenstvo potrebuje systémové riešenia: reformu regulácie cien a najmä jasnú stratégiu financovania investičného dlhu. Namiesto toho dostalo potemkinovský „náter“, ktorý má všetky problémy prekryť. Kým sa nezmení regulačná politika a neotvorí sa priestor pre investičný kapitál a ďalšie mechanizmy na tvorbu dostatočných zdrojov, investičný dlh 7 až 10 miliárd eur zostane nevyriešeným bremenom a infraštruktúra sa bude ďalej rozpadávať. Bez ohľadu na to, kto ju bude vlastniť.

Autor komentáru: Matej Smorada, riaditeľ oddelenia akvizícií Klubu akcionárov VVS