Detail článku

Pôvod problémov vodárenstva na Slovensku je konečne odhalený v plnej nahote a minister životného prostredia Tomáš Taraba ho aj presne pomenoval. Predseda NKÚ Ľubomír Andrassy dokonca aj ukázal smer riešenia. Napriek tomu, jeden aj druhý namiesto riešenia nepochopiteľne odkláňajú pozornosť k akýmsi temným silám, ktoré najprv mali chcieť privatizovať vodárne, potom zas o ,,chobotnici“, ktorá údajne chce odlievať peniaze z vodární… Skutočné riešenie nám zatiaľ uniká pomedzi prsty a čas neúprosne plynie.

Pre istotu si zopakujme, čo je podstatou problémov vo vodárenstve, na ktoré vodárenské spoločnosti márne poukazujú už roky.

1. Mnohé obce nemajú privedenú pitnú vodu ani kanalizáciu
2. Stav vodárenskej infraštruktúry je taký, že ak sa nebude okamžite riešiť, čoskoro prestane byť samozrejmosťou, že po otočení kohútika z neho potečie voda. Skutočne tak bude ohrozené zdravie tisícov ľudí.

Potrebu slovenského vodárenstva pritom NKÚ vyčíslil na približne 10 miliárd EUR.
Aké sú dôvody tohto stavu?

1. Štát sa síce už pred mnohými rokmi zaviazal odkanalizovať a napojiť obce na pitnú vodu. Svoj záväzok však nesplnil. Prehodil ho na samosprávy, keď na ne previedol akcie vodárenských spoločností. Štát však na obce preniesol len záväzok. Prostriedky na jeho splnenie už nie. A nedal im ani možnosť, aby si na splnenie tohto záväzku dokázali zarobiť.
2. Regulácia vodného a stočného je totiž nastavená tak, že príjmy vodárenských spoločností nestačia ani na opravy existujúcej infraštruktúry, nieto na miliardové investície do novej. Už dnes vodárne opravujú starú infraštruktúru z rezerv, ktoré si pôvodne vytvárali na novej.

MOŽNÉ RIEŠENIA

Dnes je zrejmé, že vodárenské spoločnosti, ani ich akcionári na miliardové investície do novej infraštruktúry zo svojich zdrojov nemajú. Aj keby došlo k dramatickému zvýšeniu cien vodného a stočného (v percentách dramatickému, v absolútnych číslach však pre občanov o desiatky EUR ročne), vodárenské spoločnosti z tohto príjmu nedokážu v krátkom čase vygenerovať dostatočné prostriedky na takéto investície.

Obce a mestá ako akcionári – vám, starostom a primátorom, to netreba podrobne vysvetľovať. Sami viete, v akej finančnej situácii sa nachádzate.

Ostáva teda štát, ktorý ale dnes tiež hľadá každý cent a kvôli potrebe konsolidácie prichádza so zúfalými riešeniami, ako je napríklad transakčná daň a podobne.

Potom je tu síce ešte Európska únia, ale tu stojí za pripomenutie, že Slovensko nesplnilo sľub ohľadne dobudovania vodárenskej infraštruktúry a čelí za to hrozbe sankcií. Pýtať si teda od Európskej únie peniaze na niečo, čo sme sa zaviazali pred mnohými rokmi urobiť sami z vlastného a neurobili sme, je tak trochu chucpe.

Okrem toho, nie sme jediná krajina, ktorá má problém s vodárenskou infraštruktúrou. V celej Európe sa odhaduje potreba investícií do jej obnovy na 90 miliárd EUR a teda o zdroje z EÚ sa nebudeme uchádzať sami.

O tom, ako sa chce Európa s týmto problémom vysporiadať hovorí Európska stratégia vodnej odolnosti, ktorá by mala byť schválená už čoskoro. Predstavitelia EÚ pritom celkom otvorene hovoria, že na financovanie vodárenskej infraštruktúry verejné zdroje stačiť nebudú a bude treba siahnuť po financovaní zo súkromných zdrojov.

Financovanie zo súkromných zdrojov v žiadnom prípade neznemená privatizáciu. Znamená to len, že súkromné zdroje (banky, dôchodkové a iné investičné fondy či individuálni investori) budú môcť nejakým spôsobom investovať do projektov vodární.

Existuje pri tom široká paleta foriem takejto spolupráce – napríklad PPP projekty, ktoré sa už na Slovensku uplatnili (napr. výstavba rýchlostnej cesty R1 Pribina), alebo úvery od subjektov, ktoré pracujú s investíciami s dlhou návratnosťou (napr. dôchodkové fondy), prípadne tzv. modré, alebo zelené dlhopisy, teda dlhopisy, z ktorých získané prostriedky budú smerovať do vodárenských a environmentálnych projektov. Takéto dlhopisy sú v rámci vyspelej Európy celkom bežné. 

Samozrejme, zo strany súkromných investorov nepôjde o charitatívne projekty. Vstúpia do nich len za určitých podmienok a jednou z kľúčových je garancia výnosu. Na takýto výnos pritom neslobodno pozerať ako na ,,odlievanie“ peňazí z vodárenských spoločností. Je to normálny úrok, ktorý každý podnikateľ platí, keď si požičia peniaze hoci aj z banky. Aj tej platí úrok. Alebo keď financuje kúpu áut, alebo technológií na lízing. Aj tu za to platí úrok. To isté platí aj pre bežného človeka, ktorý si berie  hypotéku – tiež ide o dlhodobý úver, za ktorý banke platí úrok.

A tu narážame na skutočnú podstatu problému vodárenstva na Slovensku. Dnešné nastavenie regulácie jednoducho neumožňuje financovanie vodárenských projektov zo súkromných zdrojov. Veľmi zjednodušene povedané, ak napríklad Úrad pre reguláciu sieťových odvetví určí, že odpisovanie čerpadla má byť 10 rokov, no jeho reálna životnosť sú len 4 roky, jednoducho nám tu ekonomika nesedí. Zjednodušene povedané, to čerpadlo počas svojej životnosti ,,na seba nezarobí“.

Podobne pri veľkých a nákladných projektoch, ako sú  vodovodné a kanalizačné vedenia. Ak je jeho životnosť je 30, alebo 50 rokov, ale ceny vodného a stočného sú nastavené tak, že jeho návratnosť je  100-150 rokov, takéto projekty sú zo súkromných zdrojov ,,nefinancovateľné“.

Preto, jedným z kľúčových krokov, potrebných pre riešenie situácie vo vodárenstve  je nastavenie regulácie tak, aby projekty boli jednoducho ,,financovateľné“. Teda aby vodárenská infraštruktúra na seba ľudovo povedané zarobila.
Samozrejme, ide o veľké zjednodušenie, ale pre potreby pochopenia prípustné.

SOCIÁLNY ROZMER

Iste, ceny vodného stočného sú aj politická otázka a je v poriadku, ak štát chce udržať ceny vody a kanalizácie na úrovni, aby boli dostupné pre každého.
Tu však treba povedať, že ceny vodného a stočného sú, v porovnaní s inými strategickými komoditami (elektrina, teplo…), na mimoriadne nízkej úrovni.

Ak je priemerná spotreba vody na osobu na Slovensku 80 m³  a cena vodného je 2,1807 EUR/m³, za rok to predstavuje 174 EUR na osobu, teda zhruba 14 EUR mesačne. Stočné je ešte o niečo nižšie.

Samozrejme, štát má možnosti, ako adresne pomáhať sociálne slabším jednotlivcom či rodinám. Ak však napriek tomu chce riešiť sociálnu politiku prostredníctvom cien vodného a stočného, spravodlivý model by bol, keby ceny vodného a stočného boli najprv vypočítané korektne, aby sa vedelo, čo je spravodlivý náklad a potom by štát vyrovnával vodárenským spoločnostiam straty, ktoré im umelým znižovaním vodného a stočného spôsobuje.

Aj keď totiž štát previedol vodárenské spoločnosti na obce a mestá, neznamená to, že ich môže donekonečna riadiť, ako keby boli štátne a už vonkoncom nie to, že má právo riešiť svoju sociálnu politiku na úkor vodárenských spoločností.
A potom ich ešte napádať, že nič nerobia, či útočiť na ich akcionárov a krivo ich obviňovať z neopodstatnených nezmyslov.

ČOMU SA DNES VENUJE ŠTÁT

Úrad pre reguláciu sieťových odvetví by mal byť nezávislým orgánom, ktorý určuje ceny regulovaných komodít, vrátane vody. Jeho predseda je dnes politický nominant a tak je jeho nezávislosť skôr formálna, ako reálna.
Namiesto spravodlivého nastavenia cien vodného a stočného sa však dnes štát venuje boju s veternými mlynmi, čo by až tak nevadilo, ale zakladá problém do budúcna.

Minister životného prostredia Tomáš Taraba totiž na základe iniciatívy šéfa NKÚ Ľubomíra Andrassyho predložil zákon, ktorý okrem iného zavádza pre štát predkupné právo na všetky cenné papiere, ktoré budú vodárenské spoločnosti vydávať. A necháva si rok na rozmyslenie, či tieto cenné papiere kúpi, alebo nie.

Odôvodnenie je, že nechcú, aby sa peniaze z vodného a stočného odlievali mimo vodárenských spoločností.

Poďme sa ale pozrieť, čo to prinesie v praxi. V prvom rade takáto obštrukcia skomplikuje vodárenským spoločnostiam získavania zdrojov na investície. Ako sme si už vyššie vysvetlili, vydávanie modrých a zelených dlhopisov je jedným z bežných zdrojov financovania vodárenských a environmentálnych projektov. Ak ale štát zdrží vydanie takýchto dlhopisov o rok a o rok tak vodárenským spoločnostiam oddiali získanie peňazí, je to vyložene krok proti rozvoju vodárenstva. Rok je tak dlhá doba, že situácia na finančných trhoch sa za ten čas môže dramaticky zmeniť.

Nehovoriac o tom, že už vyššie sme si vysvetlili, že nejde o žiadne odlievanie peňazí z vodárenských spoločností.
Okrem toho, tento zákon ide presne opačným smerom, než akým sa dnes uberá Európska únia.

MÝTY A DEMAGÓGIA

Na záver si vysvetlime, prečo sú argumenty a obvinenia zo strany niektorých predstaviteľov štátnej moci len prázdnou propagandou, ktorá nezodpovedá realite.

Je to dôležité najmä preto, že tieto mýty ,,kalia vodu“, vnášajú do diskusií šum a odpútavajú pozornosť verejnosti od skutočnej podstaty.
Pre verejnú diskusiu o hľadaní riešení, ktorá by mala byť v záujme všetkých, je to teda veľmi škodlivé.

PRIVATIZÁCIA VODÁRNÍ

S týmto bludom sme sa, veríme, už vysporiadali. Každý dnes vidí, že žiadna privatizácia sa nekonala, nekoná a že išlo len o vyjadrenia, ktoré boli výsledkom rýchlejšej činnosti úst ako rozumu. Túto tému preto považujeme za vysvetlenú, vyvrátenú a raz a navždy uzavretú. Vo výpočte mýtov ju však nemôžeme obísť.

ODLIEVANIE PEŇAZÍ Z VODNÉHO A STOČNÉHO (CHOBOTNICA)

Vyššie sme si vysvetlili, že vydávanie dlhopisov je absolútne štandardný spôsob získavania finančných prostriedkov. Kupón, alebo výnos, je vlastne istou formou úroku, ktorý získajú tí, ktorí si takýto dlhopis kúpia. Dostávajú ho za to, že požičali svoje peniaze subjektu, ktorý dlhopisy vydal. Ak teda niekto chce hovoriť, že vyplácanie výnosov z dlhopisov je odlievanie peňazí z vodární, mal by sa obrátiť v prvom rade na ministra financií, pretože aj štát vydal dlhopisy, predal ich občanom a bude im každý rok vyplácať výnos. Podľa tejto logiky je teda minister financií chobotnicou, ktorá odlieva štátne prostriedky do súkromných vreciek tých občanov, ktorí si dlhopisy štátu kúpili.

KEĎŽE ŠTÁT BEZPLATNE PREVIEDOL AKCIE NA MESTÁ A OBCE, MÁ PRÁVO HOVORIŤ AKCIONÁROM, AKO SA MAJÚ SPRÁVAŤ

No nemá. Mestá a obce sú vlastníkmi akcií vodárenských spoločností a o nakladaní s nimi rozhoduje podľa zákona obecné zastupiteľstvo a na valných zhromaždeniach hlasuje za mesto alebo obec starosta, či primátor, ako štatutár, prípadne ním poverená osoba. Aj keby sa predseda NKÚ na hlavu postavil, neexistuje zákon, ktorý by dával akékoľvek právo štátu, ako bývalému majiteľovi týchto akcií, rozprávať samosprávam do toho, ako sa majú ako akcionári vodární správať.

Štát upravuje fungovanie vodárenských spoločností zákonom a predseda NKÚ Ľubomír Andrassy by sa mal upokojiť a rešpektovať, že ak je niečo v kompetencii samosprávy, je na zástupcoch občanov, teda poslancoch a starostovi, ako sa rozhodnú. A môžu sa rozhodnúť aj spôsobom, ktorý sa mu nepáči a štát do toho nič nie je. Na Slovensku totiž ešte stále máme samosprávy a nie gubernie.

DLHOPISOVÝ PROGRAM GARANTOVANÝCH VÝNOSOV JE ODLIEVANÍM PEŇAZÍ Z VODNÉHO A STOČNÉHO. ICH NEVYPLATENIE SPASÍ VODÁRENSTVO NA VÝCHODE

V prvom rade, výnosy v rámci Dlhopisového programu garantovaných výnosov nie sú vyplácané z príjmov z vodného a stočného. Príjmy Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti z neregulovaných činností, teda mimo vodného a stočného, dosiahli 18,2 mil. EUR, čo bohato stačí na výplatu výnosov, keďže tie dosiahli menej ako milión EUR.

Ak celkový dlh vo vodárenstve pripadajúci na VVS dosahuje zhruba 5 mld. EUR, ušetrením spomínaného necelého milióna EUR by sa tento dlh umoroval viac ako 5 tisíc rokov.
Aj laikovi musí byť zrejmé, že dlhopisy Voda spieva I. a výnosy z nich nie sú podstatou problému slovenského vodárenstva, akokoľvek sa to niektorí predstavitelia štátnej moci snažia verejnosti podsúvať.