Detail článku

Volám sa Stanislav Hreha. Vo vodárenstve pôsobím už 23 rokov. Devätnásť rokov som zastával funkciu generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti a dnes som predsedom jej dozornej rady. Štrnásť rokov som bol prezidentom Asociácie vodárenských spoločností Slovenska a dodnes som členom jej správnej rady.

Počas svojej profesijnej kariéry som zažil množstvo kontrol, politických sporov, mediálnych kampaní aj verejných útokov. Nikdy som však nezažil situáciu, aby predseda Najvyššieho kontrolného úradu dlhodobo a opakovane verejne vystupoval proti jednej spoločnosti, ktorá je tretím najväčším zamestnávateľom na východnom Slovensku, zamestnáva viac ako 2 000 ľudí a zabezpečuje jednu zo služieb nevyhnutných pre život – výrobu a dodávku pitnej vody, odvádzanie a čistenie odpadových vôd pre viac ako milión obyvateľov.

Východoslovenská vodárenská spoločnosť každoročne dosahuje tržby približne 123 miliónov eur a do verejných rozpočtov odvádza takmer 50 miliónov eur vo forme daní, odvodov, poplatkov a ďalších zákonných platieb. 

V posledných rokoch totiž počúvame tvrdenia o privatizácii vody, rozpredaji majetku, poškodzovaní miest a obcí, strate kontroly nad vodárňami, nehospodárnosti, predraženej vode a ďalších závažných obvineniach.

Poďme sa preto pozrieť na fakty:

Kontrola NKÚ vo VVS trvala sedem mesiacov. 
V protokole sa uvádza, že VVS nenapĺňala plán obnovy v rozsahu, ktorý vyžaduje zákon.
S týmto záverom nesúhlasíme.

Pred prijatím príslušného zákona a metodického usmernenia ministerstva sa rovnaké činnosti označovali ako opravy alebo investičné opravy. Ministerstvo následne vydalo metodické usmernenie, v ktorom presnejšie definovalo, čo sa považuje za plnenie plánu obnovy.

Potrubia, vodojemy, čerpacie stanice atď. sa opravovali.
Rozdiel bol v terminológii. Nie v práci, ktorá sa vykonávala.

Práve preto sme sa obrátili na súd, nech rozhodne, kto má pravdu. Som presvedčený, že plán obnovy bol napĺňaný a v mnohých oblastiach dokonca prekračovaný.

Tak funguje právny štát.

Ďalšou témou sú straty vody.

Predseda NKÚ opakovane tvrdí, že na východnom Slovensku unikajú tisíce litrov vody do zeme a že tieto straty platia občania.

Vo vyhláške Úradu pre reguláciu sieťových odvetví sa pod pojmom strata vody nerozumie len voda uniknutá z potrubia. Do tejto kategórie patrí aj technologická voda nevyhnutná na prevádzku vodárenských zariadení.

Ide napríklad o vodu používanú na pranie filtrov v úpravniach vody. Len v úpravni vody Stakčín sa na tento účel ročne spotrebuje také množstvo vody, ktoré zodpovedá približne ročnej spotrebe mesta Michalovce.

Nie každá voda vykazovaná ako strata teda skončila v zemi.

Do ceny vody možno navyše zahrnúť len časť týchto strát. Všetko nad povolený limit znáša samotná spoločnosť, nie občania. Aktuálny limit predstavuje 20 %, pričom v období kontroly bol stanovený na úrovni 25 %.

Podľa údajov VVS predstavujú straty v potrubnej sieti približne 18,5 %, čo patrí medzi najnižšie hodnoty na Slovensku.

Preto odmietam tvrdenia, že občania platia všetky straty vody tak, ako boli prezentované predsedom NKÚ.

Ďalšou témou je údajná nehospodárnosť.

Počúvame tvrdenia, že VVS podporuje šport, kultúru a verejnoprospešné aktivity namiesto toho, aby tieto prostriedky investovala do obnovy vodárenskej infraštruktúry.

Aj v tomto prípade však chýba podstatná časť informácií.

VVS dosahuje z vodného a stočného ročné tržby približne 123 miliónov eur. Táto činnosť podlieha prísnej regulácii štátu a všetky ekonomicky oprávnené náklady posudzuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví.

Popri regulovanej činnosti však VVS vykonáva aj neregulovanú činnosť.
Práve z nej spoločnosť dosahuje príjmy približne 4,5 milióna eur ročne.
Tieto príjmy nevznikajú z platieb občanov za vodu.
Nevznikajú z regulovaných cien.
Vznikajú z podnikateľských a rozvojových aktivít mimo regulovanej činnosti.

Približne 80 % týchto prostriedkov VVS dlhodobo využíva na podporu regulovanej činnosti, pretože cena vodného a stočného nepokrýva všetky potreby spoločnosti. Inými slovami, tieto finančné prostriedky sa opätovne vracajú do vodárenstva.

Približne 20 %, teda približne jeden milión eur ročne, smeruje na športové, kultúrne, vzdelávacie a verejnoprospešné aktivity schválené orgánmi spoločnosti. Zároveň sa využíva na prípravu nových programov a projektov, ktorých cieľom je vytvárať ďalšie príjmy z neregulovanej činnosti.

Inými slovami, časť týchto prostriedkov investujeme do hľadania nových zdrojov príjmov, aby bola VVS menej závislá od regulovaných príjmov z vodného a stočného a aby dokázala získavať ďalšie zdroje na obnovu infraštruktúry bez zvyšovania cien pre obyvateľov.

VVS dnes zamestnáva viac ako 2 000 zamestnancov. Sú medzi nimi vodári, elektrikári, strojári, zvárači, laboranti, projektanti, dispečeri, pracovníci úpravní vody, pracovníci kanalizácií, operátori čistiarní odpadových vôd a desiatky ďalších profesií.

Práve títo ľudia zabezpečujú, aby obyvateľom východného Slovenska tiekla z kohútikov pitná voda 24 hodín denne, 365 dní v roku.

Dnes všetci hovoria o potrebe investovať do infraštruktúry.

Súhlasím.

Ale kto bude túto infraštruktúru prevádzkovať?
Kto bude odstraňovať poruchy?
Kto bude obsluhovať technológie?
Kto bude zabezpečovať dodávku pitnej vody pre viac ako milión obyvateľov východného Slovenska?

Ak budú mzdy vo vodárenstve dlhodobo zaostávať za súkromným sektorom, títo ľudia odídu. Preto VVS dlhodobo hľadá nové zdroje príjmov mimo regulovaného vodného a stočného.

Nielen na obnovu infraštruktúry. Aj na stabilizáciu a postupné zlepšovanie odmeňovania zamestnancov.

Poďme teraz k cenám vody.

Predseda NKÚ opakovane tvrdí, že vodné a stočné na východnom Slovensku patrí medzi najdrahšie na Slovensku a že ide o dôsledok neschopnosti manažmentu.

Pýtam sa preto jednoduchú otázku.

Kto určuje cenu vodného a stočného? Predstavenstvo VVS? Dozorná rada? Generálny riaditeľ?
Nie.

Cenu schvaľuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví podľa zákona a príslušných vyhlášok na základe ekonomicky oprávnených nákladov.

Ak teda niekto tvrdí, že cena vody je dôsledkom zlyhania manažmentu, zároveň tým spochybňuje rozhodnutia štátneho regulačného orgánu.

Je zároveň potrebné zdôrazniť, že cena vodného a stočného nikdy nebola predmetom kontroly Najvyššieho kontrolného úradu.

NKÚ preto neposudzoval cenotvorbu a ani nemá zákonnú kompetenciu určovať, či je cena vody primeraná alebo neprimeraná. Na tento účel existuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ktorý je zákonom poverený výkonom cenovej regulácie.

Preto považujem za legitímne položiť otázku, na základe čoho sa predseda NKÚ vyjadruje k cenám vody, keď táto oblasť nebola predmetom jeho kontroly a zároveň nepatrí do pôsobnosti úradu, ktorý vedie.

Porovnávať vodárenské spoločnosti iba podľa výslednej ceny vody môže robiť len človek, ktorý nepozná ekonomiku vodárenstva alebo vedome ignoruje rozdiely medzi jednotlivými regiónmi.

Bratislavská vodárenská spoločnosť má podzemné zdroje pitnej vody v bezprostrednej blízkosti hlavného mesta.

Má približne desaťnásobne kratšiu vodovodnú sieť ako VVS.

Zároveň má približne desaťnásobne vyšší počet odberných miest na jeden kilometer potrubnej siete.
Disponuje viac ako 120 veľkými producentmi odpadových vôd a veľkými odberateľmi pitnej vody.

VVS má iba dvoch porovnateľných veľkých odberateľov a producentov odpadových vôd.

Kým Bratislavská vodárenská spoločnosť prevádzkuje 28 čistiarní odpadových vôd, VVS ich prevádzkuje až 115.

Ekonomické podmienky oboch spoločností sú preto zásadne odlišné.

Ak chceme porovnávať efektívnosť vodárenských spoločností, musíme porovnávať náklady na rovnaké činnosti pri zohľadnení podmienok, v ktorých jednotlivé spoločnosti pôsobia.

V opačnom prípade porovnávame neporovnateľné.

Z úst predsedu NKÚ zároveň opakovane počúvame tvrdenia o údajnej skrytej privatizácii.

Priznám sa, že tomuto označeniu nerozumiem.

Počas deväťdesiatych rokov som sa na žiadnej privatizácii nepodieľal a ani som sa touto témou nikdy nezaoberal.

Každý, kto ma pozná, vie, že počas celého svojho pôsobenia vo vodárenstve som stál na strane akcionárov – teda miest a obcí.

Bol som to práve ja, kto už v roku 2003 v slovenskom rozhlase verejne povedal, že Východoslovenská vodárenská spoločnosť nepotrebuje vstup zahraničného strategického partnera a že vodárne dokážeme riadiť sami, efektívne a v prospech našich akcionárov.

Vývoj nasledujúcich rokov ukázal, že tento postoj bol správny.

Preto považujem za nepochopiteľné označovať za privatizáciu kroky, ktorých cieľom je pomáhať mestám a obciam a zároveň získavať finančné zdroje na obnovu vodárenskej infraštruktúry.

Takéto tvrdenia nepovažujem za vecnú diskusiu, ale za snahu vytvárať negatívny obraz spoločnosti bez ohľadu na fakty.

Podľa platnej legislatívy nemôže byť vlastníkom vodárenských spoločností nikto iný ako mestá a obce.

V minulosti však takáto zákonná ochrana neexistovala.

Aj preto prijalo valné zhromaždenie VVS v roku 2006 uznesenie, na základe ktorého mohla spoločnosť vykupovať akcie od akcionárov, ktorí ich chceli predať, aby sa nedostali do rúk tretích osôb.

Cena bola stanovená na 3,32 eura za akciu.

Od viac ako dvesto akcionárov spoločnosť odkúpila približne desať percent všetkých akcií. Následne boli tieto akcie na základe rozhodnutia valného zhromaždenia prerozdelené medzi existujúcich akcionárov.

Napríklad mesto Košice tak získalo približne o 2,4 percenta akcií viac, než vlastnilo dovtedy.

Pýtam sa preto: kde je v tomto procese privatizácia?

Kde je poškodenie akcionárov?
Kde je strata kontroly miest a obcí nad vodárenskou spoločnosťou?

Po prijatí nového zákona, ktorý už vylúčil možnosť vstupu tretích osôb do vlastníckej štruktúry vodární, stratil tento mechanizmus svoj pôvodný význam.

Objavil sa však nový problém.

Desiatky akcionárov chceli svoje akcie predať, no neexistoval záujemca, ktorý by ich odkúpil.

Postupne tak pribúdali nespokojní akcionári, ktorí sa oprávnene pýtali, aký ekonomický úžitok im vlastníctvo akcií prináša.

Vyplácanie dividend nebolo možné, pretože regulovaná cena vodného a stočného na to nevytvárala dostatočný priestor.

Akcionári preto poverili vedenie spoločnosti, aby hľadalo riešenie.

Po dvoch rokoch príprav sa podarilo nájsť zákonný a ekonomicky realizovateľný model, ktorý umožnil vydanie dlhopisov určených výlučne pre akcionárov spoločnosti.

Samozrejme, bolo zrejmé, že mnohí akcionári nebudú mať vlastné finančné prostriedky na nákup dlhopisov.

Riešením preto bolo, že mohli predať svoje akcie spoločnosti a získané finančné prostriedky použiť na nákup dlhopisov. Dlhopisy boli emitované na obdobie dvadsiatich rokov s ročným výnosom vo výške 6 %.

Po uplynutí tejto doby sa akcie vrátia pôvodnému akcionárovi a dlhopisy späť spoločnosti za rovnakých finančných podmienok, za akých bol obchod realizovaný na začiatku.

Zároveň si každý akcionár ponecháva minimálne jednu akciu, aby mohol aj naďalej vykonávať svoje akcionárske práva a zúčastňovať sa na rozhodovaní spoločnosti.

Dôležité je tiež zdôrazniť, že akcionár môže počas celého obdobia požiadať o spätné nadobudnutie svojich akcií. Tie mu budú odpredané za rovnakú cenu, za akú boli pôvodne odkúpené.

Finančné prostriedky na ich kúpu bude mať z predaja dlhopisov, ktorých hodnota zodpovedá hodnote akcií.

Rovnako dôležitý je aj fakt, že podľa zákona VVS, jej orgány ani vedenie spoločnosti nemôžu s takto nadobudnutými akciami hlasovať na valnom zhromaždení.

Predseda NKÚ ako príklad často uvádza mesto Bardejov a tvrdí, že výmenou akcií za dlhopisy stratilo vplyv na riadenie VVS.

Mesto Bardejov vlastnilo približne 2,88 % akcií VVS.

Pýtam sa preto úplne jednoducho:
Ako sa dá s 2,88 % akcií ovládať spoločnosť?
Ako sa dá s 2,88 % akcií rozhodovať o smerovaní spoločnosti?

Na ovládanie spoločnosti predsa potrebujete väčšinu. Potrebujete 50 % plus jednu akciu.

Bardejov nikdy takýto podiel nemal.

Rozdiel je v niečom inom. Predtým vlastnil akcie, ktoré mu neprinášali pravidelný výnos. Dnes získava približne 160-tisíc eur ročne. A zároveň zostáva zastúpený v orgánoch spoločnosti.

Dokonca aj dnes je primátor Bardejova podpredsedom predstavenstva VVS a spolupodieľa sa na riadení spoločnosti.

Preto sa pýtam:

Aký konkrétny vplyv Bardejov stratil?
Aké konkrétne právo mu bolo odobraté?
Aký konkrétny majetok mu bol odňatý?
Ja taký nevidím.

Rovnako nerozumiem ani tvrdeniam, že mestá a obce stratili vplyv na riadenie VVS.
Podľa zákona VVS nemôže hlasovať akciami, ktoré nadobudla v rámci programu.

VVS teda nezískala žiadnu novú hlasovaciu silu.
Nezískalo ju predstavenstvo.
Nezískal ju generálny riaditeľ.
Nezískala ju dozorná rada.
Tieto akcie jednoducho nehlasujú.

Práve preto dochádza k opačnému efektu, ako tvrdí predseda NKÚ.

Zvyšuje sa hlasovacia sila zostávajúcich akcionárov.

Uveďme konkrétny príklad.

Mesto Košice vlastní približne 20,4 % akcií VVS.

Ak by bolo z hlasovania vyradených 30 % akcií, s ktorými sa podľa zákona hlasovať nedá, hlasovacia sila mesta Košice by vzrástla približne na 28,6 %.

Teda nie menej.

Viac.

Nejde o právny názor. Nejde o politický názor.

Ide o jednoduchý matematický výpočet. Ak niekto tvrdí opak, mal by vysvetliť matematiku, podľa ktorej k tomu dochádza.

Osobitne ma prekvapuje ešte jedna vec.

Ak počúvam vyjadrenia o tom, že mestá a obce boli poškodené, že prišli o majetok alebo že nerozumeli rozhodnutiam, ktoré prijímali, potom sa pýtam:

Kto vlastne tieto rozhodnutia prijímal?
Nebolo to vedenie VVS.
Nebolo to predstavenstvo.
Nebola to dozorná rada.

Boli to primátori, starostovia a poslanci miest a obcí. Boli to volení zástupcovia občanov vo viac ako 670 mestách a obciach východného Slovenska.

Každé mesto a každá obec mali možnosť rozhodnúť sa slobodne.

Mohli sa zapojiť.
Mohli sa nezapojiť.
Mohli si vyžiadať právne stanoviská.
Mohli si vyžiadať ekonomické analýzy.
Mohli si vyžiadať vysvetlenia.
A mnohé to aj urobili.

Preto ma prekvapuje, keď dnes počúvam tvrdenia, že samosprávy boli poškodené alebo oklamané.

Ak totiž prijmeme takúto logiku, potom musíme zároveň tvrdiť, že stovky primátorov, starostov a tisíce poslancov vo viac ako 670 mestách a obciach nerozumeli rozhodnutiam, o ktorých hlasovali.

Musíme tvrdiť, že nevedeli posúdiť výhody a nevýhody jednotlivých riešení.

Ja si to nemyslím.

Som presvedčený, že primátori, starostovia a poslanci miest a obcí si zaslúžia rešpekt.

Nemali by sme však vytvárať dojem, že stovky samospráv nevedeli, o čom rozhodujú.

Spochybňuje sa úsudok volených predstaviteľov samospráv, ktorí zastupujú viac ako milión obyvateľov východného Slovenska.

Ďalšou témou sú zelené dlhopisy.

Aj pri nich počúvame, že VVS robí niečo nesprávne.

Preto sa opäť pýtam.

Ak vodárne potrebujú investovať do obnovy infraštruktúry, odkiaľ majú zobrať peniaze? Zo štátneho rozpočtu? Z vyšších daní? Zo zvýšeného vodného a stočného?

Alebo nemajú investovať vôbec?

Dlhodobo počúvame, že slovenské vodárenstvo trpí investičným dlhom. Na tom sa zhodujú politici, odborníci aj kontrolné orgány.

Ak teda všetci hovoria o nedostatku peňazí vo vodárenstve, prečo je problémom, keď sa vodárenská spoločnosť snaží získať nové zdroje financovania?

Program zelených dlhopisov Voda spieva 2 bol určený širokej verejnosti. V priebehu týždňa bol tisíckami ľudí vypredaný.

VVS týmto spôsobom získala 15 miliónov eur na investície do vodárenskej infraštruktúry.

Preto sa pýtam.

Je problémom to, že sme získali peniaze na obnovu infraštruktúry?
Alebo to, že sme ich nezískali od štátu?
Podobné tvrdenia počúvame aj o investičnom fonde.
Vraj ide o odliv peňazí z VVS.
Vraj ide o presun majetku do zahraničia.

Opäť sa však pýtam.

Ako môže dochádzať k odlivu majetku, ak investičný fond na 100 % vlastní VVS?

Majiteľom fondu nie je zahraničný investor.
Nie je ním finančná skupina.
Nie je ním súkromná osoba.
Majiteľom je VVS.

Cieľ fondu bol od začiatku jednoduchý. Vytvárať nové príjmy pre VVS.

VVS dlhodobo hľadá možnosti, ako získať viac finančných prostriedkov na obnovu infraštruktúry a stabilizáciu svojich zamestnancov.

Ak budú odborníci odchádzať za lepšími platmi do iných odvetví, nebude mať kto zabezpečovať výrobu a dodávku pitnej vody.

Preto sme hľadali riešenie. A našli sme ho vo vytváraní nových zdrojov príjmov mimo regulovaného vodného a stočného.

Ak fond vytvorí zisk, zisk patrí VVS.
Ak patrí VVS, patrí nepriamo mestám a obciam.
Cieľom fondu je vytvárať nový majetok a nové príjmy pre vlastníkov VVS.
Po 23 rokoch vo vodárenstve netvrdím, že VVS je dokonalá spoločnosť.
Tvrdím však, že verejné obvinenia musia byť podložené dôkazmi.
Ak niekto hovorí o privatizácii, nech ukáže, ktorý majetok zmizol.
Ak niekto hovorí o poškodení miest a obcí, nech ukáže, kto bol konkrétne poškodený.

Ak niekto hovorí o strate vplyvu, nech vysvetlí, ako môže byť strata vplyvu tam, kde sa hlasovacia sila zvyšuje. Ak niekto tvrdí, že existuje lepšie riešenie, nech ho predstaví.

Preto svoju výzvu predsedovi NKÚ opätovne verejne adresujem. Stretnime sa pred médiami. Stretnime sa pred odbornou verejnosťou. Predložme dokumenty, čísla a dôkazy. A nech si každý občan východného Slovenska vytvorí vlastný názor.

Ing. Stanislav Hreha, PhD.
predseda dozornej rady VVS a.s. a predseda správnej rady Klubu akcionárov VVS